Kontextualizácia prázdna

Judit Angel: Väčšina Tvojich diel z posledných 5-6 rokov zahŕňa choreografiu a má kolektívny rozmer. Pri špecifikovaní žánru používaš celú škálu kombinovaných pojmov, ako napríklad multisenzorické tanečné predstavenie, performatívna akcia, zásah do verejného priestoru, inscenovaná situácia, performatívne prostredie, olfaktorická skulptúra, zvuková socha, ktoré sami osebe naznačujú zameranie na zmyslové vnímanie a zvýšenú pozornosť venovanú priestoru/miestu konania predstavenia. Začnime choreografiou, akú rolu zohráva v Tvojom pracovnom procese? Prečo máš rada kolektívnu prácu?

Maja Štefančíková: Choreografia je jedným z plánov procesu tvorby pohybového diela. Divák vníma jej začiatok, priebeh a koniec, viacnásobné opakovanie. Pohyb a zvuk ako zásadné súčasti choreografie sa odohrávajú v konkrétnom čase a priestore, a potom zaniknú. V ich súradniciach sa vo svojich perforatívnych vystúpeniach často venujem práve kontextualizovaniu prázdna, pohybom a slovom vytváram niečo neexistujúce. Keď akcia odznie, nastane rozklad a publikum si môže uvedomiť svoju plnosť a jej existenciu, ktorá jej predchádzala. Keď niečo sledujeme až do konca, získame vedomie, že je to minulosť. Tento „zrýchlený proces výroby“ mi umožňuje vytvárať dematerializované diela. Reagujem tým na nadmernú ponuku tvorby objektov, ktorá sa rozvinula v západných spoločnostiach v 20. storočí. Vychádzam z faktu, že jeho produkcia ľudstvo zahlcuje, že aktuálne vyrábame viac ako potrebujeme, čo má negatívny dopad na klimatické podmienky. Cez tento tematický záber mi performatívna akcia ako tvorba v konkrétnom čase a priestore umožňuje skúmať spoločenské vzťahy a témy bez toho, aby som využila statickú hmotu. Vďaka tomu som pochopila, že sa viem pohybovať naprieč žánrami, ako sú tanec, socha, či video; skúmať ich hranice, ako aj spoznávať medziľudské vzťahy v generačne zmiešaných skupinách či ľudskú interakciu s divákmi. Performatívna situácia ma inšpiruje tu a teraz, umožňuje mi vytvárať hybridné formy. Mám rada prácu v skupine, hoci môj prístup je často založený na tom, že performerom a performerkám hovorím, čo majú ako robiť. Režírujem ich. Dopredu mám premyslené pohybové a hlasové kompozície, počas ktorých nie je veľký priestor na improvizáciu. Tá prichádza až keď do hry vstupuje divák. Ten sa v mojich prácach vždy konfrontuje sám so sebou, s vlastnou prítomnosťou v situácii, s niečím, na čom mu záleží. Vníma samého seba ako dôležitú osobnosť. Ovplyvňuje a formuje situáciu. 

Judit: Často pracuješ so ženami, a v mnohých prípadoch majú nad 50 alebo dokonca 65 rokov, ako v prípade študentiek Univerzity tretieho veku. Ako tento aspekt ovplyvňuje tému Tvojich performatívnych prác? Aké máš skúsenosti s prácou so staršími ľuďmi?

Maja: Performatívna akcia je o potenciáli ľudského tela. Telo nie je statickou a pevnou entitou, neustále sa transformuje. Je médiom a jadrom mojej práce. Telo pracujúce, snívajúce, tancujúce či oddychujúce. Môžete mať oblečené hocičo, a pritom sa transformovať do nových plôch: telo vždy bude vypovedať o tom, kto ste a čo cítite. Mám rada rôznorodé ľudské telá v pohybe a keď komponujem performatívnu situáciu, túto rôznorodosť vždy zohľadňujem. „Živý materiál“ nachádzam v rozmanitých oblastiach, napríklad medzi tanečníkmi či hercami, alebo aj mojimi študentmi a študentkami, a to mi ponúka rozličnú typológiu postáv. V roku 2015 som začala spolupracovať aj so seniormi a seniorkami. V projekte Volanie divočiny mala najstaršia účastníčka vyše 80 rokov. Vďaka tejto spolupráci som dostala ponuku vyučovať na Univerzite tretieho veku predmet Umenie v každodennom živote. Študenti celoživotného vzdelávania pôsobili v rôznych pracovných sférach a so súčasným umením sa niektorí z nich stretli po prvýkrát. Boli otvorení experimentom, párkrát sme si odskúšali rôzne performatívne akcie v triede alebo vo verejnom priestore. Myslím si, že to nepovažovali za umenie, hoci ja som niekoľkokrát mala opačný pocit. Často sa pýtali, čo je na tom to umenie. Tiež som si všimla, že počas pohybových etud občas zabudli na to, že ich niečo bolí a plne sa venovali akcii. Na základe tejto skúsenosti som s nimi potom realizovala workshop v rámci výstavy Skryté curriculum. Mal viesť k vystúpeniu, pohybovej akcii, ale rozhodla som sa nerobiť verejnú prezentáciu podľa pôvodného zámeru, lebo účinkujúci si to neželali. Nechceli, aby sa na nich ľudia dívali, mali obavy, či to fyzicky zvládnu, a tak sme jednotlivé pohybové etudy iba nafotili. Pri práci s neprofesionálmi máme koncept, ale nie vždy sa musí naplniť, lebo vstupujem do interakcie s ľuďmi, ktorí majú skúsenosti v iných oblastiach. Dôležité je, že rozumejú tomu, čo spolu tvoríme, chcú to robiť a tiež benefitujú zo spoločného stretnutie tak ako ja. Opačným príkladom je projekt Oblak štedrosti, ktorý sa ideovo tiež dotýkal starších osôb, špeciálne žien v staršom strednom veku. Projekt bol poctou ženám, zároveň kritikou ich nedostatku vo verejnom priestore a vyhlásením o podstate a charaktere ženstva, ktoré pretrváva. Osobitne som vychádzala z konceptu vytvorenia olfaktorickej fontány zo Chanelu č. 5. Spolu s Nórou Ružičkovou sme najali päť komparzistiek vo veku nad päťdesiat rokov, aby vystriekali fľaštičku voňavky tejto značky v piatom bratislavskom obvode Petržalka. Tieto aktérky pristupovali k práci profesionálne, príliš sa netrápili tým, ako vyzerajú a či pôsobia vhodne. Keď sme im vysvetlili pohybovú kompozíciu, realizovali scenár. 

Judit: Pri práci s verejným priestorom je celkom bežné odkazovať na históriu, kolektívnu a individuálnu pamäť, pamiatky a architektúru, ale Tvoje diela okrem toho zapájajú aj vizuálne, zvukové a čuchové vnemy, ktoré vnášajú do diel komplexnosť. Napríklad, práca, ktorú si pripravila pre kino pod holým nebom v Olomouci, tematizuje historické filmové odkazy a akt sledovania. V uliciach Brna sa zase odvíjala pominuteľná skulptúra pozostávajúca z vlastného zvuku, kým socha nainštalovaná v bratislavskej Petržalke sa rozplývala vo svojom vlastnom parfume. Čím si sa inšpirovala v týchto prípadoch? Akú rolu zohrávajú v tvojej tvorbe zmysly?

Maja: Práca vo verejnom priestore zahŕňa všetko, čo popisuješ, ale dôležitú úlohu hrajú aj iné elementy, ako napríklad vietor, vôňa, slnko či rôzne industriálne zvuky, alebo aj chodci na ulici. Všetky tieto vplyvy spoluurčujú moje uvažovanie pri komponovaní akcie. Zaujímajú ma vždy vzťahy, ktoré v danom priestore vznikajú a ja ich vidím, počujem, cítim. V centre Brna som napríklad realizovala projekt Prchavé súsošie. Myslím, že inde ako na námestí v centre mesta by až tak dobre nefungoval. Performatívna akcia spočívala v tom, že skupina performerov putovala z námestia na námestie a pomocou kameňosochárskych nástrojov, ktoré vydávali typický zvuk, vysekávali akustický pamätník. Pevnú sochársku hmotu som vymenila za fluidnú akustickú. Do projektu ma pozval kurátorský kolektív Café Utópia. Počas nášho prvého stretnutia sme prešli niekoľkými lokáciami a mňa zaujal práve proces tohto presúvania. Vnímala som ho ako pohybujúcu, prelievajucu sa akustickú hmotu z miesta na iné miesto, z námestia na námestie. Akciu ovplyvnilo niekoľko konkrétnych faktorov: história verejného priestoru v centre Brna, teda zmiznuté, premiestnené, nerealizované sochy a pamätníky, ako aj poznanie, že kto má moc, má ho aj nad verejným priestorom a podľa toho si ho pretvára. Samotná realizácia pamätníka spočívala v pohybe skupiny performerov po meste s kameňosochárskymi nástrojmi, ktorými vysekávali – vytvárali akustickú kompozíciu. 

Testovala som, či sa rytmus akustickej kompozície šíri po meste ako „melódia“ a či ľudia tento proces dokážu zaregistrovať. Ďalšou inšpiráciou boli turisti, ktorí sa často zastavujú na námestiach alebo pri sochách a robia si fotografie, na ktorých ich telo stuhne, skamenie a pôsobí de facto rovnako ako sochy. Dochádza tu k priľnutiu pracujúceho tela a štylizovaného, vyformovaného tela v podobe sochy. Poslednou zložkou boli diváci, ktorí určovali dĺžku trvania samotnej akcie. Ak divák vstúpil do interakcie, mohol dĺžku trvania diela zmeniť. Výjav mohol trvať šesť minút (taká dlhá bola hudobná kompozícia), ale aj dve hodiny. 

Judit: Keď sme sa rozprávali o Tvojej novej práci pre pražský festival performance venovaný téme emócií, napísala si mi, že „naše telá sú bunky, v ktorých duševné ovplyvňuje fyzické a naopak“, a že „pri každom pohybe nášho tela sa uvoľňuje emócia“. Ako sa Tvoja práca vo všeobecnosti dotýka emócií?

Maja: Stretnutie s umením vyvoláva emócie. Nejde mi až tak o toto stretnutie, hoci v primárnej rovine sa to deje, ale skôr o to, ako sa vieme stať umením. Vytvoriť umelecké partnerstvo. Nastaviť akciu tak, že sa vám otvorí a ste ochotní na ňu reagovať, vstúpiť do nej a prežiť ju. Toto je otázka diváckej vôle, nastavenia a kondície diváčky a diváka, ktorá/ý sa môže stať subjektom aj objektom diela. V niektorých performatívnych akciách priamo počítam s publikom ako s jedným z kompozičných elementov, vidím teda jeho emocionálnu zaangažovanosť. Niekedy sa vďaka publiku môže už skúška stať samotným vystúpením, ako to bolo počas Prchavého súsošia vo verejnom priestore. Časť publika pozitívne reagovalo na to, čo videlo, stalo sa jeho súčasťou. Ak diváci a diváčky vysielajú rozpačité signály, performerská skupina to okamžite pociťuje. Opačným príkladom je tá istá akcia, keď sme na jednom z námestí zažili pokrikovanie a popiskovanie divákov. Vtedy som v priamom prenose videla, ako sa skupina úplne uzavrela a prestala s nimi komunikovať. Keď sme v priebehu pár minút zmenili miesto a prišli iní diváci, situácia sa zmenila. Práca s performermi a performerkami poskytuje okamžité reakcie a emócie, ktoré sa počas nácviku v skupine doslova valia. Aktuálna nálada účinkujúcich je vo veľkej miere nastavená na moju a niektoré pocity počas nácviku okamžite vzájomne vibrujú. Niekedy však vôbec nefungujú. Všimla som si, ako vo mne dokáže vzbudiť hnev, keď cítim za niečím potenciál, no ešte ho neviem uchopiť. Práve ten ma potom ženie ďalej. Samozrejme, nejde o čistú zlosť, v hre je aj zvedavosť či pud ešte viac preskúmať nepoznané. A potom sa možno dostavia aj želané pocity.

Judit: Pred niekoľkými mesiacmi si vytvorila prvý návrh konceptu svojho nového diela. Darilo sa ti na ňom ďalej pracovať? Ako ovplyvnil dlhotrvajúci lockdown Teba a Tvoju činnosť? Čo ti dáva silu vydržať?

Maja: Počas písania konceptu pre festival som sa snažila čo najlepšie opísať a pre seba definovať, ako by performatívna situácia mohla vyzerať. Na jednej strane chce predstaviť tanec ako komunikáciu a vychádza z emócií, z chuti robiť to, čo robiť chceme, pričom nemusíme poznať a ovládať zložité techniky tanečných pohybov. Na druhej má ambíciu testovať pozornosť diváka v zmenených podmienkach prostredia, v ktorom sa predstavenie koná. Robila som si pohybové a hlasové skúšky. Vtedy som už tušila, že sa festival zrejme odloží. Preto som chcela proces tvorby čo najpresnejšie vopred pomenovať. Snažila som sa neuseknúť ho, no aspoň nejakú jeho časť uzavrieť. Potom som sa musela venovať projektu pre Kunstverein Eisenstadt, na ktorom som spolupracovala s rakúskou skupinou Club Fortuna. Projekt bol náročný v tom, že sme sa vôbec nepoznali a mali sme spolu vytvoriť dielo. Všetko sme robili cez Zoom a jediné, čo nás spájalo, bola stále pretrvávajúca pandemická situácia. Nechceli sme vôbec robiť umenie, zdalo sa nám to zbytočné. A preto sme sa rozhodli pretvoriť galériu na čakáreň, táto činnosť asi najviac reflektuje dnešnú situáciu. Takže v januári tohto roku som pravidelne chodila do Eisenstadtu. V tom období som viac-menej fungovala normálne. Druhá vlna a lockdown sú preto pre mňa odlišné. Musím však povedať, že jedno majú spoločné, a to, že vidím, ako sa počas lockdownov mení moje telo aj jeho návyky. Ako sa mi nechce ísť von, keď prší alebo sneží. Za bežných okolností by som počasie nevnímala ako faktor chuti ísť von. Telo, svaly mi tuhnú, stráca sa pružnosť a ohybnosť. Na začiatku lockdownu na to vždy akosi zabudnem a potom si ordinujem kundalini jogu s behom.

Judit: Pandémia nás ovplyvnila všetkých. Čo si sa z nej Ty osobne naučila? Čo by si v budúcnosti chcela urobiť inak? Aké prvé tri želania by si si chcela splniť, keď bude možné vrátiť sa aspoň čiastočne do normálneho stavu?

Maja: Osobný, ľudský kontakt nie je nahraditeľný. Keď som sa počas prvého uvoľnenia stretla s ľuďmi, ktorých som dlho nevidela, moje telo zažívalo adrenalínovo endorfínovú „šupu“. Prekvapilo ma, koľkým šťastím ma to v takých okamihoch zaplavilo. Myslím, že prvé veci, ktoré sa opäť začnú v budúcnosti diať, budú úplne obyčajné. Hádam ich bude viac ako tri, a to si aj želám: aby sa rôznorodé, drobné, občas nezmyselné aktivity vrátili do môjho života: dýchať, nasávať vône, dotýkať sa, objímať, vnímať jeden druhého, chodiť spolu do kina či na víno, ráno vstať a ísť do práce, či večer ísť na vernisáž alebo do klubu. 

Text je součástí série rozhovorů s desítkou umělkyní a umělců participujících na chystaném festivalu performance Všichni jsme emotivní, který se uskuteční v květnu 2022 v Praze.